???

Na začiatok chcem pozdraviť všetkých ktorý si kliknú na môj blog a možno si ho aj niekto prečíta.

Ako slušnosť káže patrilo by sa predstaviť volám sa Jozef(20), ale všetci ma volajú Joko. ne pýtajte sa ma prečo ma tak volajú sám neviem. Takto ma volajú už od siedmych rokov ako som začal hrávať futbal. Moja najväčšia záľuba je už tým pádom jasná je to futbal, ktorý ma sprevádza celý život a dal mi veľa. Nemyslím, len celkom dobrú kondičku a možno relatívne lepšie zdravie, ale dal mi aj pár  ľudí , ktorý sa dajú fakt dajú nazvať priateľmi. Spoznal som s futbalom veľkú časť Slovenska a bol som na miestach, o ktorých by som sa asi nebol dozvedel doteraz.

V živote som dostal dve facky jednu silnú a druhú slabučkú, z ktorej sa spamätávam dodnes. Áno obidve boli z spojené z láskou. Tá silná, to bolo proste zo dňa na deň a bolo po paráde. Ako prišlo tak odišlo.

Ale tá slabučká, to je vám sila. Toto čo sa tu práve chystám napísať som ešte nikomu nepovedal a ani nikomu nepoviem niekomu z môjho blízkeho okolia. Lebo by som bol cieľom posmeškou a neviem čoho všetkého. No medzi piateľmi mám neviem či sa to dá nazvať imidž, ale proste sa hrám na tvrdého možno to znie detinsky ale je to tak.
stretol som ju na strednej škole. Ale nič zvlášne bola pekná to hej ale bola jedna z mnohých na našej škole. Preto som jej niejako nevenoval pozornosť. Na chodbe sme sa pozdravili a to bolo všetko. Poznali sme sa z tých školských, kde chodíte reprezentovať školu. Ona bolo veľmi dobrá športovkyňa robila biatlon a dúfam že jej to vydržalo bola v tom fakt dobrá. no ale k veci proste nic zvláštne pozdrav a to bolo všetko. V treťom ročníku nám to niejako vyšlo, že sme mali spolu dve hodiny týždenne manažmentu. A tam to začalo! Začali sme sa rozprávať o všetkom a stále sme si mali čo povedať. Chodili sme spolu do bufetu cez prestávku tam som ju samozrejme pozval na niejaký nanuk a tak. A neviem prečo začali sme sa s tretávať na chodbe čoraz častejšie. Hocikedy sa stalo ze sme spolu prerozprávali aj hodinu na chodbe, ale samozrejme keď ona mala voľnú a ja som mal matiku. No a tak to proste šlo ďalej debata na internete hodinové telefonáty. Až raz som sa pristihol ako na ňu myslím a začal som sa pristihovať čoraz častejšie. Až raz ma napadla myšlienka "že by to bolo ona". A prišiel problem ako jej to povedať a či jej to vôbec povedať, že na ňu myslím čoraz častejšie, že je mi s ňou dobre, a že som sa asi zaľúbil. Jeden večer v meste som sa odhodlal. A so mňa toho vyrečného vypadlo len "mám ťa rád". A potom to prišlo, že aj ona ale, že nechce teraz z nikým nič maťže na mňa nebude mať čas pre biatlon a ja zase na ňu pre futbal, že ona už tiež nad tým rozmyšľala a nechce pokaziť to čo je medzi nami . Tak mi jednoducho dala pusu objali sme sa o odišla. A ja som tam, len stál a krútil hlavou až so mňa vybehlo "počkaj". a povedal som jej že prestanem hrávať futbal aby sme mali čas na seba. Trikrát hádajte čo spravila prišla ku mne a dala mi slabučkú facku, že ak to urobím tak už so mnou neprehovorí. Podľa môjho nazoru by bolo lepšie, keby sme spolu chodili a rozišli sa po niejakej strašnej hádke ako takto.  NO v tomto prípade vyhral rozum. Tak sme spolu doštudovali (samozrejme to už nebolo také ako pred tým) zmaturovali a každý išiel vlastnou cestou. Sú to mu už dva roky od tej slabučkej facky a ja som stále rovnakoo zaľúbeny ako pred tým. Rok som ju nevidel ani som s ňou nepísal iba občas, keď si pozriem na pokeci jej fotku či  náhodou nezmenila účes. Čo mám robiť?! Fakt neviem.